Československý vlčiak ma už dávno zaujal svojim vlčím exteriérom a tiež charakteristikou povahových vlastností, najmä vytrvalosťou. ČSV bol pre mňa vysnívaný parťák, ktorý by ma sprevádzal pri prechádzkach v prírode, pri behu a tiež ako rodinný miláčik. Rozhodnutie reálneho zadováženia šteniatka ČSV, a tým splnenia si dávneho sna, prišlo v období keď náš doterajší rodinný pes – fenka labradorského retrívera Selly, nadobudla vek (11 rokov) a s ním spojené zdravotné problémy, ktoré jej nedovoľujú byť plne aktívnou. Ja a celá naša rodina by sme si nevedeli predstaviť život bez rodinného miláčika.

Rozhodnutie zadovážiť si šteniatko ČSV bola jedna vec, avšak hľadanie nebolo vôbec jednoduché. Do pátrania po šteniatku v lete 2019 sa zapojila aj Katka, švagriná, ktorá mala vlastné skúsenosti s hľadaním požadovaného plemena na chovateľských staniciach cez internet. S jej pomocou sme sa dostali ku kontaktu chovateľskej stanice Vlčí štěstí a následne k prvej návšteve u chovateľky, kde sme sa vybrali celá rodina. Privítanie bolo prekvapujúce a ohromujúce. Privítala nás totiž svorka štyroch veľkých vlčiakov, ktorí sa chovali veľmi priateľsky, osem malých šteniatok a sympatická chovateľka Ivanka. Nechápali sme, ako to    u nej doma všetko ladí, v kľude, v pohode – spolunažívanie dvoch ČSV, dvoch Saarloosových vlčiakov, členovia rodiny, sálalo z tej príjemnej a priateľskej atmosféry šťastie.

Od prvej chvíle, ako sme uvideli malú hnedo-ryšavú „líštičku – Benjamina“, hneď sme sa do neho zaľúbili. Pri hre so súrodencami bol jeden z najmenších, ešte mu ani ušká nestáli, ale bol čiperný, akčný. U nás bolo rozhodnutie jasné, tak sa stal Benjamin najmladším členom a zároveň miláčikom našej rodiny.

Trocha sme sa obávali ako ho prijme Selly. Selly od začiatku Benjamínka prijala akoby za svojho, možno ako šteňa, ktoré svoje vlastné nemohla mať. Prvé dni u nás preleteli                  s Benjamínkom akosi nečakane rýchlo, bez problémov, mal dobre vypestované hygienické návyky, čo nás prekvapilo, v dome ani moc nehrýzol, neničil, dokonca ani hračky, jediný problém bol s jeho zaspávaním. Bez prítomnosti niekoho z rodiny pri zaspávaní, strašne plakal, zavýjal. Nezaspal bez priameho kontaktu – hladkanie, držanie labiek, hlávky, no proste vlčie bábätko. Hovorili sme mu môj, môj a tak vzniklo jeho druhé meno „Momo“. Vonku sa menil na malú piraňu – pijavicu, zahryzol ihličky do lýtka a niekedy nechcel pustiť. Piranie obdobie trvalo kým nevymenil chrup za trvalý. Ale bolo to obdobie srandovné, obdobie socializácie, zaujímavé bolo sledovať ako objavuje nové veci na dvore, niektoré vyskúšal (prehrýzané elektrické káble, prehryznutá Wi-Fi prípojka, zničené záhradné lampičky, vedrá…), skúma ľudí, nových psích kamarátov, ako sa tváril pri prvých cestovaniach, pri návštevách, kde jeho kroky viedli do kuchyne pre kontrolu, čo hostia varili,  ako je zvedavý. Tá zvedavosť mu zostala dodnes.

Pri pohľade na zničené veci a pri ich opravách, ak sa ešte vôbec niečo zachrániť dá, hromžíš, hneváš sa, ale pohľad do výrazu jeho tváre a jeho očí ťa odzbrojí a pomaly ani nevieš, že ťa naštval. Ťažšie obdobie nastalo pri výmene posledných zubov, čo muselo byť aj bolestivé, hrýzol všetko čo mu prišlo do cesty. Z hryzenia lýtka presedlal na ruku, čo mu pri privítaní členov rodiny a prejavoch radosti zostalo doteraz. Začiatkom druhého pol roku sa prejavil aj ako lovec, asi po mamine, nerobilo mu problém uloviť si na prechádzke pri rieke hlodavca, vtáka, neskôr možno aj zajaca, čomu sa predišlo venčením na stopovačke. Ale za to má to aj svoje výhody, v dome pavučiny skoro vôbec nemáme.

Benjik je priateľský voči ľuďom, deťom, psom, až na malé plemená, keď po ňom štartujú. Keď sa mu niečo nepáči, vie to dať hneď najavo, čo ho nebaví a nezaujíma ignoruje, čo zaujme ide aj cez mŕtvoly, je to proste osobnosť. Rád trávi čas s inými psami na cvičáku a pri prechádzkach. Veľmi rád má svojho slovenského brata Arona. Je výborným strážcom dvora, stráži štekaním, čo obkukal od Selly. Uprednostňuje vonkajší priestor pred interiérom, v dome sa však vie správať, no keď začuje Sellynin štekot, nesmie chýbať a musí sa pridať ku štekaniu, aby jej pomohol. Na dvore je navoľno, noci trávi vo voliére spolu so Selly, každý vo svojej búde. Je tiež vlčím spevákom, zavýja po odchode, keď zostáva sám zatvorený. Našťastie jeho spev netrvá dlho. Nie je veľmi tvrdohlavý, ale od malinka je taký zádumčivý, akoby o veciach premýšľal. Dobre a rýchlo si pamätá a zapamätá. Pri výcviku je to fajn, je však otázne či všetky povely chce vykonať, má svoju hlavu, ale správny pamlsok to väčšinou vyrieši. Je tiež veľký maškrtník, v nestráženej chvíli sa vie vrhnúť na stôl a niečo ukoristiť, ale vie aj po sebe omrvinky poupratovať, je veľmi pedantný. A samozrejme je záhradník. No čím je starší už „nepresádza“, čo je nové v záhrade mu neujde, všetko peskúma, asituje pri sadení, polievaní, rád privoniava k levandulám.

Teraz je  v období puberty, na prechádzkach pení, a to doslova mu ide pena z tlamy pri čuchaní po fenách. Je perfektným parťákom pri behu, na túrach. Našiel novú záľubu v plávaní, vodu zbožňuje, neskutočne sa vie v nej vyblázniť, vyskúšal už skoky z brehu do vody a hrou je pre neho aportovanie z vody. Už sa tešíme, že začneme s väčšími túrami v horách, s behom pri bicykli, na nové zážitky.

Vďaka Benjaminovi sme získali novú Vlčiu rodinu, s ktorou sa môžeme podeliť o radosti, výchovu, starosti, trampoty, ktoré prežívame s našimi vlčími miláčikmi.

Benjamin je ozajstným benjamínkom našej rodiny, ktorú trošku obrátil naruby, ukázal jej nový svet a do ktorej priniesol viac života, radosti, šťastia. Veď nenadarmo je z „Vlčího štěstí“.

– Stanislava a Marián, Nitra (SK)

Více fotek Benjamina