Začalo to snom. Malým snom mňa a môjho ocina. Snom mať štvornohého parťáka. Keďže sme sa pred pár rokmi presťahovali do nového domu, nebolo možné tento sen hneď uskutočniť. Nemali sme dokončený plot a veľa vecí, ktoré by psíkovi chýbali.

No po čase sme plot dokončili a tak nastal ten správny čas . Konečne sme sa rozhodli pre výber nášho štvornohého parťáka. Nápad priniesť si domov malú chlpatú guličku podobnú vlkovi nebol môj. Priznám sa, že ja som spočiatku mala predstavu o inom psíkovi. No môj ocino mal v tom hneď jasno. Ostávalo už len predstaviť toto krásne plemeno mne a presvedčiť ma. Ocino to ale vôbec nemal ťažké, pretože do tohto plemena som  sa hneď zamilovala rovnako ako on.

A tak sa začalo hľadanie. Oslovili sme viacero chovných staníc, no ani pri jednej sme neboli úspešní. Až som úplnou náhodou narazila na Ivanku. Hneď ako som jej napísala, vedela som, že ona je tá pravá chovateľka, od ktorej by sme si radi vzali nášho vytúženého psíka. A keď mi oznámila, že jej ďalší vrh je na ceste, bola som šťastná. Priali sme si fenku. O niekoľko dní prišli malinkí na svet. No z nich boli len 2 fenky, ktoré boli už vopred rezervované. Na ďalší vrh by sme už čakať nevydržali, a tak sme sa rozhodli pre psíka. A som rada, že sme tak učinili. Lepšieho parťáka sme si vybrať nemohli.

Po čase sme prišli na prvú návšťevu. Detičky boli úžasné. Krásne. Ivanka nás so všetkým oboznámila a nakoľko si ocino o tomto plemene veľa zisťoval, boli sme pripravení na všetko. Teda ehm, skoro na všetko.  Nastal deň kedy sme si naše malé šťastíčko mohli priviezť domov. Cesta prebiehala veľmi dobre až na malú nehodu, kedy malinký zvracal. Zvyšok cesty bol však ako anjelik.  Po príchode do nového domova ešte pár dní plakal a úpenlivo sa snažil nájsť svoju maminku a súrodencov, no postupne si zvykal a oboznamoval sa s novým prostredím. Prvé 2 noci s ním spal ocino vonku. No prvú noc, keď spal sám zobudil nie len nás, ale aj všetkých susedov.

No ja som teda vôbec nespala, nevedela som či za ním ísť alebo nie. No čo myslíte vydržala som to? Jasné, že nie. Okamžite som za ním utekala. No každým dňom to bolo lepšie. Spinkať sám si zvykol veľmi rýchlo. Nespomenula som ešte slovo piraňa? Tak by som mala, pretože on bol taká naša malá piraňa. A to doslova. Hrýzol a trhal všetko čo sa dalo. To že sme mali aj my dohryzené celé ruky a nohy, a že som z neho bola často krát už úplne na nervy hádam ani nemusím spomínať. V období prezubovania jeho vítanie a radosť vyzerali skôr ako „Jeej mami konečne si doma, konečne sa mám na koho vrhnúť a hrýzť ho, prosím nehnevaj sa.” Nebudem hovoriť, že to bolo ľahké. Pretože nebolo. Často krát som už strácala trpezlivosť a bolo to ťažšie ako som si myslela. No po prezubení sa všetko začalo lepšiť . Minimálne  jeho túžba dohrýzť mi celé ruky.

Jeho veľká záľuba je v kopaní jam. Hneď sme vedeli, že z neho bude záhradník. Veľmi rád ocinovi pomáha presádzať jeho obľúbené kvety. Presnejšie povedané ničiť ich.  Keď sa mu nejaký kvet nepáči do týždňa tam už nie je. Poradí si aj s väčšími kríkmi. O obhryzených stoličkách, zničených pelechoch, doškriabanej bráne, zničených sušiakoch ani nevravím. Vždy sme ho vyhrešili, no často krát sa aj zasmiali.

Horšie bolo, keď sa náš mladý pán pustil do auta. Jedného dňa sa rozhodol, že spätné zrkadlo na aute musí ísť preč. A tak sa aj stalo. Tu sme už začali byť ešte viac prísni, aby sa už nič také neopakovalo. Koterec s búdou, ktorú ocino sám postavil a malo to byť jeho kráľovstvo úplne ignoruje. Pár krát, keď bol malinký tam spal, no teraz spí všade inde len nie tam. Pred dverami, na terase, dokonca sa mu začal páčiť aj stôl. Keď niekto z nás opustí dom nemôže chýbať jeho hysterické zavýjanie a kňučanie prečo sme ho sakra nechali samého doma a nevzali ho so sebou. No a s jeho pribúdajúcim vekom začína pribúdať aj na váhe. Na prechádzkach to vyzerá skôr tak, že venčí on mňa a nie ja jeho. Moje slabé ruky to občas nezvládajú, keď sa rozhodne štekať po psoch alebo keď zbadá mačku, ktorú by si dal rád na večeru. Ľudia okolo mňa často tŕpnu pri pohľade na to, ako sa ho snažím udržať a radšej idú okolo nás s 5 metrovým odstupom. A ja ich samozrejme vždy ubezpečujem, že je to v pohode a nemusia sa báť. No ich pohľad hovorí za všetko.

Aby som na ňho nehovorila len všetky šibalstvá, ktoré vyviedol, musím povedať, že na výcviku mu to ide veľmi pekne. Dostáva aj veľa komplimentov a ľudia sa s ním radi prídu aj pomaznať.  Ľudí má veľmi rád a dáva to najavo niekedy až moc veľkou radosťou, kedy skáče hlava nehlava. Pani poštárka sa mu síce moc nepáči. Ale tá si z toho nič nerobí a nebojí sa mu aj pekne prihovoriť. Každý deň sa spolu radi hráme na naháňačku. Vezme si do zubov hračku a to je znamenie, že je čas sa hrať. Nemôžem nespomenúť jeho šibalské pohľady. Najradšej nečakane príde zo zadu a šibalským pohľadom nás pohryzne do zadku. Tým nám tiež naznačuje, poďme sa hrať, nudím sa.  A škrabkanie miluje úplne zo všetkého najviac. Je to ten najlepší štvornohý parťák. Aj napriek toľkým šibalstvám, ktoré vyviedol, si neviem predstaviť mať iného psíka.

Toto plemeno je určite náročnejšie ako iné, chce to hlavne veľa trpezlivosti. Ale sú to tí najlepší a najvernejší spoločníci akých si len môžete predstaviť. Treba len vydržať. Vydržať to ťažšie obdobie, ktoré keď zvládnete budete mať toho najlepšieho parťáka. Člena rodiny. Pretože presne to pre nás náš Aronko je. Je neodmysliteľný člen rodiny. A za to všetko ďakujeme Ivanke. Vďaka nej máme psíka so skvelou povahou, umazleného malého šibala.  A hlavne nám dala podporu a starostlivosť. Dala nám druhú vlčiu rodinu.

– Sára, Prievidza (SK)

Více fotek Bumblebee